Make me smile 54

Sadla som si na posteľ.Mám tam ísť, či nie.Jedna polovica sa tam chcela rozbehnúť,ale tá druhá...tá druhá, sama som nevedela,čo tá druhá časť chcela.Proste mi v hlave znelo NIE!Zatriasla som hlavou a pustila som si potichu rádio, aby som nikoho nerušila.Práve tam hrala nejaká tanečná pesnička.Úplne ma prebudila, tancujúc som vbehla do kúpeľne, kde som si hodila rýchlu sprchu a vykonala večernú hygienu.V pyžamku som sa došuchtala ku posteli.Nadvihla som prikrývku a šupla sa pod ňu.Rádio mi hralo.Bola som zvyknutá na zaspávanie pri hudbe, upokojovalo ma to.Zvlášť, keď hralo niečo pomalé.Rádio som predtým nastavila, aby sa samo vyplo, takže nemusím mať strach,že by mi tu vrčalo celú noc.Brrr.Otriasla som sa zimou a zakutrošila sa hlbšie pod perinu.Mala som otvorený balkón.Vietor slabo fúkal a závesy pod jeho náporom krásne tancovali doprevádzané slnečným svitom.Len tak som ležala, dívala sa na to a nad ničím nerozmýšľala.Perami som si začala spievať slová pesničky,ktorá začala hrať.Bola pomala, oči som pomaly už zatvorila, keď som začula ten hlas.Rýchlo som ich otvorila, v rádiu hrali More than this.Pozorne som počúvala každé slovo, vrývalo sa mi do pamäti.Hoci som tú pieseň počula už asi 1000 krát, teraz to bolo iné.Postavila som sa a pomaly prešla ku dverám, otvorila ich a zbehla dole.Cez terasové dvere som vyšla von.Hoci som mala oblečené len pyžamo(pozostávalo: kraťasky a tielko) nebola mi vôbec zima.len som sa túžila čo najrýchlejšie dostať k nemu.V hlave mi stále znela tá pesnička,akoby stále hrala.Bežala som po tráve, vošla som dnu, vyšla po schodoch.Všade bola tma.Jediným zdrojom svetla bol mesiac,ktorý svietil cez oblok.Rozhliadla som sa.Lepšie zaostrila a zbadala,že niekto leží na zemi v kúte.A ten nieto bol LOUIS! Môj Louis.Znelo to divne, keď som si to povedala.Prišla som k nemu.Zrazu podlaha zavŕzgala,zastala som, začala prudko dýchať, hrdlo som mala stiahnuté a srdce mi bilo až v krku.Cítila som sa ako v nejakom horore a pritom som sa zľakla aby som ho neprebudila.Nechcela som to, neviem čo by som mu povedala.,,Ahoj, no bála som sa o teba a počula ťa spievať v rádiu ,tak som sa teda prišla pozrieť.No dýchaš takže čau.´´???? tak to by bolo riadne trápne.Len sa trochu pomrvil ale ďalej spal pokojným spánkom.Prišla som úplne k nemu.mal takú krásnu tvár.Neodolala som a pohladila ho po tvári.Mal studené líca, musí mu byť zima.Až vtedy som si uvedomila,že on tu leží bez trička.Chcela som sa zodvihnúť a ísť mu po niečo, čím by som ho prikryla,ale potom som sa mu ešte raz zahľadela na hruď.Celého som ho preskenovala pohľadom.Kašlať na to.Zdvihla som ruku a prešla mu prstami po hrudi.Mysľou som sa vrátila do tej noci.Všetko sa mi odohrávalo v hlave zas a znova.Prudko som sa nadýchla a ruku stiahla akoby ma jeho pokožka pálila.Tak som túžila dotýkať sa ho ale nemohla som.mala som v sebe veľký blok a nevedela som presne z čoho je.Je to kvôli Peťovi? Alebo je to kvôli mne?Že si neviem pripustiť, že by som mohla milovať aj niekoho takého.Že by ma mohol niekto tak strašne priťahovať ako ešte nikto? žeby som ho naozaj milovala a nechcela si to pripustiť? Neviem.Mám v tom taký zmätok,že pomaly neviem kde je sever a kde juh.Postavila som sa a pomaly zišla schodmi dole.Všimla som si,že hneď vedľa  schodov bola položená deka.Vzala som ju a vrátila sa k nemu.Rozprestrela som ju a položila na neho.Sadla som si kúsok od neho na zem.Pozerala som sa na neho a premýšľala nad tým, čo k nemu vlastne cítim.Naozaj ho milujem?Pomrvil sa a povedal niečo,čo mi vyrazilo dych.,,Vieš, ja toho  neľutujem.Zaleží mi na tebe.neviem ako ti to povedať.Chcem byť s tebou.Ľúbim ťa,Betka!´´povedal to s ospatým hlasom.Keby na konci nepovedal moje meno, myslela by som si,že ma vidiny. sny, že to hovorí El.Ale teraz? Čo , čo mám robiť? Ja?Zmätene som tam sedela a pozerala sa okolo seba akoby som hľadala nejakú záchranu.Ale nič tu nebolo.Pozrela som sa na neho.A on sa pozeral na mňa.....