EVERYTIME! 23

A trošku neskoršie. Prianí býva na tento rok veľmi veľa. Moje, je možno v tom, že by som chcela cez leto spustiť svoj vlastný blog. Netuším, možno budem ďalej otravovať Bajuš :D. Ale možno k tomu predsa len dôjde a 01. 07. 2013 sa dočkáte prvého článku na mojom blogu. Uvidíme, čo sa dovtedy ešte udeje :D

„Prepáč, prepáč, prepáč...“ Podala ruku osobe, ktorá ležala na zemi, ktorá sa zvíjala na zemi
smiechom.

„Z toho si nič nerob.“ Stále držala svoje oči zatvorené a rozprávala pomedzi smiech. Ležala na zemi.
„Nechceš vstať?“ Spýtal sa jej so smiechom Jessica.
„Myslím, že nie. Odtiaľto mám lepší výhľad. Otvorila oči a uvidela Jessicu.
„Ty si Jessica však?“ Trošku upokojila svoj smiech a namierila pohľad na Jessicu.
„To budem asi ja.“ Usmiala sa a rozhodila rukami, avšak jednu jej podala.
„Teší ma...“
„Nicki. Nicki Jones.“ Jej ruku prijala a Jessica ju aj vytiahla zo zeme.
„Ďakujem. Nechcem ťa viac zdržiavať, ale naozaj skvele spievaš. Musím uznať, že možno počúvam
tvoje pesničky a možno mám doma aj všetky tvoje albumy, ale to len možno....“ Nicki nechcela
pôsobiť dotieravo, tak sa snažila jej vyjadriť, že ju má naozaj rada. Bola asi v takom veku ako Jessica
a Jessica ju začala mať rada a to sa stretli, len prvý krát. Jej čierne vlasy jej padali do tváre a na tvári
mala večný úsmev.
„A možno ja poviem, že si moja fanúšička, ak si to môžem dovoliť povedať.“
„Myslím, že to je veľká pravda.“ Jessica sa na ňu usmiala a Nicki jej úsmev oplatila. Jessica sa chcela
ponáhľať k Zaynovi, ale chcela ešte niekedy vidieť Nicki.
„Počuj, bývaš v tomto hoteli?“ Spýtal sa jej Jessica a Nicki prikývla.
„O 17:00 prídi na izbu 174. Vlastne ak sa ti bude chcieť, ale dúfam, že toto bude veľké možno
súvisiace s prijatím. Takže?“
„Myslím, že toto bude to veľké možno. Veľmi rada.“ Jessica jej rýchlo zakývala a vstúpila do tých
dverí, kde uvidela sedieť za veľkým Paula a jej manažéra.
„Hou, hou, hou. Jeden chlap. Maximálne.“ On len pokrútil hlavou.
„Traja a vo vašej blízkosti.“
„Jeden a ďaleko.“ Paul sa smial na ich výrazoch pri tejto „hádke“
„V žiadnom prípade.“
„Prosíím. Naozaj, vieš, že si dokážem s novinármi poradiť a pri najhoršom tam bude ten jeden.“
„V žiadnom prípade.“
„Ale áno. Veď ideme len na pláž. Toto nám nemôžeš spraviť.“
„Môžem. Ručím za tvoje zdravie a Paul za to Zaynove.“
„Dáme si pozor, sľubujem. A veď nepôjdeme na verejnosť. Mám iný plán. A zoberieme si vodiča
a jedného z nich. To sú už dvaja nevidíš?“ Jessica mu ukázala dva prsty. Nemohla sa nechať poraziť.
„Nič nevyvediete?“
„My ani nevieme čo to znamená.“ Nahodila detský úsmev a jej manažér už hovoril do telefónnu, nech
sa dvaja stiahnu.“
„Ďakujém.“ Poslala mu vzdušnú pusu a konečne sa pustila k Zaynovi.
„Konečne už som si myslel, že tu zostarnem.“ Jessica mu brnkla prstom po nose.
„Kto je dobrý?“ Otočila sa a tam stál už len jeden, ktorého ukázala Zaynovi.
„Klaniam sa. Klobúk dole.“ Jessica ho potiahla smerom ku garážam, za tým jedným strážnikom.
„Nechcela si sa ísť prejsť?“
„Možno. Ale potom ma napadlo niečo lepšie.“ Jessica si vyčistila hlavu, aby aspoň teraz na nič zlého
nemyslela. Jej myseľ zamestnával Zayn a ten jeho úsmev. Vlasy mu padali do očí, ale on si ich stále
naprával.
„Už toho nechaj, vidíš moju ofinu, stále na jednom mieste.“ Šľahla ho po prstoch.
„Toto sa nemá. Je to protizákonné vieš o tom? Mňa Zayna sa nebude nikto chytať.“ Jessica sa pred
ním rozbehla a Zayn za ňou. Jessica sa otočila okolo všetkých stĺpoch, ktoré sa nachádzali v tých
podzemných garážach. Strážnik za nimi len bežal a kričal nech zastavia. Jessica už nevidela Zayna
a tak sa oprela za ten jeden stĺp a začala vydychovať vzduch z pľúc.
„Ou, niekto nám tu už nevládze.“ Pred ňou stál Zayn ktorý mal obe ruky okolo Jessicinej hlavy.
„Nikto nepovedal, že nevládzem. Len som sa bála, aby si sa tu nezatúlal. Vieš musím dávať pozor na
malých chlapčekov.“
„Ja nie som malý chlapček.“ Urazene sa na ňu pozrel a priblížil svoju tvár k tej jej. Jessica sa smiala,
ale keď videla Zaynove oči tak blízko svojich jej tep sa jej začal zvyšovať. Cítila jeho dych na tvári,
ktorý ju príjemne šteklil. Obidvaja sa na seba dívali a ich srdcia divoko bili, ako na závode koní.
V takom istom rytme, ako keby k sebe patrili, ale ich očný kontakt tu bol stále. Obidvaja sa začali
k sebe pomaly približovať. Chceli to. Obaja. Túto chvíľu tu, kde sú. Spolu. Ich nosy sa už pomaly
približovali a chýbal len kúsok k tomu aby sa ich pery spojili.