Pri západe slnka 46

Ako sa auto pomaly blížilo do centra Londýna Harryho žalúdok sa prevracal. Hoci Londýn miloval, ale za tých pár týždňov si jeho ešte viac získal Markov ranč. Chcel sa otočiť a vrátiť sa tam. Keď bol malý túžil po tom, že raz sa stane kovbojom a bude bývať na ranči. Harryho od jeho bytu delilo len pár uličiek a biolo vidieť, že Londýn vie o jeho odchode a aj o tom, že sa vracia. Po uliciach stáli stovky dievčat, ktoré keď si všimli prichádzajúceho auta začali vrešťať a tlačiť sa na auto. V tejto chvíli bol Harry vďačný človeku, kto vymyslel tmavé sklá na autách. Na oči si nasadil okuliare, na hlavu kapucňu a hudbu v slúchadlách. Zavrel oči a zošuchol sa na sedadle. V tejto chvíli chcel byť neviditeľný. Hoci mu krik fanúšikov nikdy nevadil, teraz z neho dostával migrénu. Chcel si len ľahnúť do postele a isť do krajiny, v ktorej on rozhoduje, do krajiny snov, jeho snov. Harry horko-ťažko otvoril dvere na aute a vyšiel von, v momente sa na neho nalepilo 30 tiel a prirazili ho o auto. Nedalo sa ani pohnúť. Čím viac sa snažil odlepiť od auta a pohnúť sa smerom ku vchodu, tým viac tiel a s väčšou silou sa na neho tlačili. Harrymu pomaly dochádzal vzduch a nemohol sa ani nadýchnuť, pretože mu spučili pľúca. Keď si myslel, že už prichádza tá chvíľa a jemu sa podlomia kolená a zabije ho kričiaci dav dievčat objavili sa tam bodygardi, ktorí veľmi rýchlo spravili miesto okolo Harryho. Jeden z nich mu pomohol vstať a následne okolo neho utvorili koridor, vďaka ktorému hu už bezpečne previedli dnu. Harry sa na nič iné nezmohol len na : ,,Ďakujem chlapi.´´ Pravou rukou si chytil rebrá a pomaly prešiel ku výťahu. ,,Nemáme ti pomôcť? Si v poriadku? Nechceš doktora, alebo hodiť do nemocnice?´´ ozvalo sa mu spoza chrbta. Len nad hlavu zdvihol ruku a zakrútil hlavou. Bol taký unavený, že nevládal ani rozprávať.
Otvoril dvere na byte a začal sa pomaly vyzliekať z bundy. Pri každom pohybe mu telom prešla ostrá bolesť. ,, Asi mám narazené rebrá. ´´ povedal, akoby tam ešte okrem neho niekto stál. Prešiel do kúpelne, kde si umyl ruky a opatrne vyzliekol tričko a nohavice. Všetko nechal hodené na zemi. Teraz nemal síl sa po to krčiť a upratovať to. Pomalými krokmi prešiel so spálne, kde si ľahol do postele. Jediné, na čo sa ešte zmohol bolo prikriť sa. To bolo to posledné, čo si pamätal......
,,Princezná...Vstávame! ´´ ozýval sa mu pri uchu jemný hlas. Usmial sa, bol síce o dosť hrubší ale pripomínal mu to, ako ho Karin budievala. Po tichu mu hovorila do ucha, až kým sa nezobudil. ,,Tak vstávaj! Poďme, hore sa! Doteraz si leňošil! Hore! Hore! Hore!´´ ozývalo sa štvorhlasne. Kto iný by to mohol byť ako jeho ,,milovaný ´´ štvorlístok. Len čo hlava mu začala skákať na podlavku a zachviľu aj celé telo. No jasné, len čo otvoril oči videl osem chlpatých nôh. ,,Oholené ich nemáte, to ešte nejak prežijem, ale keby ste si ich aspoň umyli, kto to má dýchať!´´ zabručal, na čo sa hneď začal smiať. Chalani na neho ako na privítanie skočili a zavalili ho svojimi telami.  ,,Tak hovor, aká je tvoja podarená sesternička? Nezabili ste sa navzájom?´´ posmešne sa vypytoval Zayn. Harry vedel, že to nemyslí zle. Naposledy, keď s nimi volal tak sa s Karin ešte nenávideli. Nemal odkiaľ vedieť, že nenávisť medzi nimi sa zmenila na niečo magické. No hneď po jeho slovách sa mu vliali do očí slzy. Ľahol si späť do postele a perinu si pretiahol cez hlavu. Chalani si vymenili nechápavé pohľady, nikto z nich nechápal, čo sa to s Harrym dialo.
Následujúce dni boli také isté. Harry bol ako vymenený. Odkedy sa vrátil bol tichý, stále zamyslený, skoro vôbec sa nesmial. Len sa pozeral so neznáma. Chalani skúšali všetko možné, ale bezvýsledne. Skúšali volať aj Harryho mamine v nádeji, že ona im povie niečo viac. Ale ani ona im nič nepovedala. Vraj ani Mark jej nič nechcel povedať.Vraj si Harry želal, že to čo sa stalo na ranči tam má aj ostať a on to bude rešpektovať.